na Blog.cz

Vo štvrtok sme navštívili vodnú elektráreň v Gabčíkove. Ráno sme došli o 20 minút neskôr do vodárenského múzea, lebo Amalia sa strašne šuchtala a ešte nám aj električka zdrhla. Zmetkovali sme tam, lebo sme nevedeli kde to múzeum je a ostatní boli už vovnútri. Sympatická tetka nám porozprávala zaujímavé veci a potom nás zobrala na Sihoť, kde sme si pozreli dlhý tunel popod ramenom dunaja, kde sa fakt zle chodilo, lebo my vysokí ľudia sme si tam dobre trieskali hlavu - tunel bol vysoký nejak 170 centimetrov. Tentoraz skórovali španieli s ich zakrpatenou veľkosťou. Skúšali sme chodiť s hlavou vytočenou do boku ale veľmi to nepomohlo (teda aspoň mne nie :D) Potom sme mali možnosť odfotiť sa pri starom nefungujúcom čerpadle, kde chaime zase trapošil a potom po nás prišiel autobus do Gabčíkova. Naším sprievodcom bol postarší pán, ktorý nevedel vysloviť r a ktorý kiecal celú cestu a nemohli sme sa učiť lebo furt rozprával nejaké blbosti o pôde pri dunaji o asfalte vo vodnej priehrade :D Proste samé zaujímavé a záživné veci :D Dpzvedeli sme sa dokonca, že aký úspešný právnik bol jeho otec počas neviemkoľkej svetovej vojny, porad celú históriu jeho rodiny nám porozprával. Sašku zrazu napadlo, že hore sa dá vypnúť reproduktor a tak sme si ho vypli, susedia vedľa nás tiež pozerali že čo sa stalo že u nás sa to vyplo a takýmto dominovým efektom sa povypínali takmer všetky reproduktory a nikto ho už poriadne nepočul :D Dokonca malá Suzanne keď sme vystúpili, aby nám ujo ukázal rameno dunaja povypínala aj zvyšné repráky a on sa potom len čudoval že ho nejak nepočuť :D. Vonku asi -17 a on nás vytiahol aby sme počuli o tom, ako sa nejakí ľudia hádali, či v tom rybníku pri ktorom sme vystúpili a mrzli žije 81 alebo 82 druhov rýb. Rozobral to tak na 10 minút a potom začal s vtákmi. Po 20 minútach sme sa mohli vrátiť do autobusu, kde zostala Saša azopár ľudí, dokonca aj jedna učiteľka. Taktiž sme vystúpili a museli sme sa kukať na nejakú mapu s vodným dielom Gabčíkovo, na ktorej nám podrobne ukazoval všeliaké blbosti, neviem bohužial aké, lebo som musela behať naokolo aby sim nezmrzla :D. Spolu s ďalšími ludmi sme sa vybrali obehnúť kus priehrady a hneď nám bolo lepšie :). Najlepšie bolo keď sme išli okolo takého boilera a ujček sa pýtal že čo to je za guľu. "No žiaci, skúšam vás, čo to je za guľu?" polovia ľudí ho nepočúvala alebo aj nepočula lebo mali vypnuté repráky a druhá polovica ho ignorovala. "Tak čo to je za guľu? Ja som teraz váš učiteľ a skúšam vás! Tak mi odpovedajte čo to je z guľu." až Saša zahlásila že diskoguľa a čo on potom rozprával som takztiež nezachytila, lebo som sa zvýjala na zemi od smiechu :D. Nakoniec sme dorazili do Gabčíkova a tu sme všetci pol hodinu čakali na véckach, kde boli len 2 záchody, ale boli sme radi, lebo tam bolo teplo. Jaime nám priniesol celý balík plný čokolád Figaro Rumba, a každému nanucoval jedno. Niekto mu povedal, že je tam rum a on celý vydesený ich bežal vymeniť za nugátové. Potom sme si prezreli vodnú elektráreň, kde sme znova dostali pekné zelené čapičky. Nikdy, ale NIKDY neobedujte v "reštaurácii" vo vodnej elektrárni Gabčíkovo. NIKDY. Sadli sme si za stoly spolu so španielmi a keď nám priniesla nesympatická čašníčka s krátkymi vlasmi a bárbinovským rúžom polievku, bolo mi jasné, že druhé jedlo nebude o nič lepšie. Polievku som trochu domrdala a potom ju za mňa dojedla Saša. Ale druhé jedlo bolo proste epické. Keď som videla ako nosia k druhému stolu "obed", zamrela som a zúfalo som sa pozrela na Kubáčkovú, s otázkou v očiach prečo nevybavila vegetariánske porcie. Jedin čo sa z toho dalo zjesť boli hranolky, ktoré som smutne oškrabávala od podivnej smradlavej omáčky. Chúďatá hranolky museli byť obetované, lebo boli pošpinené a tak som nemohla zjesť všetky. Saša iba krútila nadomnou hlavou. Ale sakra! V tej omáčke boli pečienky! Napínalo ma ešte tak 2 hodiny po tom :D. Kofola, čo som si objednala chutial skôr ako vyprchaná minerálka naliata do pohára, v ktorom bolo kedysi niečo čo sa podobali na kofolu. A za to som si musela ešte zacvakať 50 centov. Cestou späť sme už našťastie nikde nezastavovali a odtial sme sa rovno vybrali do kulturáku na bowling. Cestou v električke nám vynadal šoférka že prečo robíme taký rámus :D Taká stará rozplejznutá ropucha :D. Najskôr sme museli hodinu čakať aby sme mohli začať hrať, lebo sme dorazili príliš skoro. Saša odišla s frajerom a nechcala mi na starosti Lídiu, Takže som sa celkom nudila. Dokonca som sa dozvedela že kazím zábavu, keď som len tak sedela na gauči na bowlingu, pila horúcu čokoládu a frflala že ešte hodinu :D. Prisadli si však ku mne dvojičky a začali sme rozoberať anime :D Takže to bolo celkom fajn :D Aj bowling bol v pohode :D Prvé kolo som prehrala na celej čiare a druhe vyhrala na celej čiare :D Potom sme ich vzali na pizzu kde sme kúpili 3 obrovské pizze a najedli sme sa z toho všetci. Sša bohužial dorazila už keď bolo zjdedené takže mala smolu :D Bolo niečo po 8 a španieli sa ešte pýtali že či sa ideme niekam zabaviť. Potom nám rozprávali, že keď budeme v španielsku tak bude party party každy večer :D Omg nechcete sa somnou niekto vymeniť? :D:D

Ráno sme museli zavčasu vstávať, aby sme stihli školu. S Amaliou sme sa zásadne ráno veľmi nerozprávali, stalo sa to akýmsi zvykom, keď sme ráno pri raňajkách každá pozerali do svojho taniera a zaryto mlčali. A keď sa aj jedna náhodou pokúsila začať rozhovor, vždy to nejakým záhadným spôsobom skolabovalo :D. Zato večer nám to vždy šlo parádne. Keď sme však ráno dorazili do školy a do triedy, kde sme mali byť celý týždeň, zostala som len obarene stáť a nechápavo som kukala na Amaliu. Len čo dorazila do triedy, začala živo bľabotať po španielsky, čo by nebolo až také divné, keby sa hneď na to nerozplakala. Iba som tam stála a blbo na ňu pozerala, zatiaľ čo 7 španielov ju obklopilo a bezradne sa jej snažilo pomôcť. Dosť znepokojene som rozmýšľala či tam mám medzi nich vtrhnúť a spýtať sa či je v poriadku, ale pravdepodobne by mi aj tak nerozumela. Tak som tam len tak stála a zúfalo pozerala na Sašku, či neporozumela niečo z toho o čom sa rozprávajú. Amalia živo gestikulovala a rozhadzovala rukami. Samozrejme ako prvé ma napadlo, že sa jej u nás nepáči, alebo jej je smutno za domovom, ale španielska učiteľka nám po anglicky vysvetlila, že Amalia plače, lebo nevie po anglicky. Ževraj my (ja a mama) vieme perfektne rozprávať a ona nám nerozumie. Zaujímalo by ma prečo šla na výmenný pobyt z angličtiny keď nevie po anglicky :D Potom sme si boli pozrieť Bilíkovu, pričom sme sa zastavili v klubovni, kam si hneď všetci posadali, mysliac si, že zostávame tam a tak sme ich museli zas všetkých vyhnať a šli sme do riaditeľne, kde im pán Dančík nanútil krowky, dokonca aj do telocvične, ktorú nám dosť neochotne otvorila pani Rezníčková. Keď sme sa vrátili do triedy, úlohou nás, Slovákov bolo predstaviť Slovensko, Bratislavu a našu školu formou prezentácie naším výmenným partnerom. Prvá šla Táňa s prezentáciou o škole, pri ktorej Španieli mierne zaspávali, druhá bola o Bratislave, ktorú mala Laura, táto mala asi 15 minút a bola celkom fajn a ja posledná o Slovensku. Ako naschvál práve pri mne celý program Power Point dva krát spadol a raz dokonca zmrzol celý komp :D Bola som celkom nervózna, aj keď som to veľmi nečakala. Najlepšie bolo, že namiesto obrázku prezidenta zostala len machuľa, takže to vyzeralo dosť podivne. Ale najlepšie to zakončila moja Fujara :D. Nasledovali Španieli a ich prezentácia o Murcii, Španielsku a ich škole. Začínali dvojčatá o Španielsku, no žiarovka v projektore bola už tak rapídne vybytá, že to vyzeralo ako keby ukazovali na prázdnu tabuľu :D Zistila som, že sa strašne teším do Španielska... Všetka tá ich kultúra a temperament :D Druhé boli na rade Amalia s Beatriz, ktoré mali prezentáciu o Murcii. Len čo ju zapli a začali rozprávať, sama preskakovala v polke vety na ďalšiu stranu, polovica ludí sa k nim nahrnula a snažila sa to opraviť, ale najlepšie bolo, že tej prezentácii nikto neporozumel, lebo slovíčka si zrejme našli niekde na google translate a veľmi sa do textu nehodili :D. Posledná prezentácia stála za to :D Bolo to asi 30 sekundové video s 5 obrátkami Gymnázia Murcia a autormi boli Manolo a Suzanne. Manolo najviac zabil, keď na začiatku povedal: Please, read the sentence., sadli si a vychutnávali si svoje dielo :D. Vzali sme ich na obed a po kratších nedorozumeniach sme vypítali u naších milích pani kuchárkach vodu, lebo nechceli mlieko. Obed bol ako vždy eňo ňuňo: Špagety s hríbovo-syrovou omáčkou. Znie to celkom fajn, až na to, že skutočnosť sa od názvu ďaleko odlišuje :D. Znechutene som sa dívala na tanier so špagetami poliatými niečím, čo chutilo ako mlieko zriedené s vodou a dokonca som zo špagiet vyhrabala aj jeden hríbik s priemerom pol centimetra štvorcového. Španieli sa toho poväčšine ani nedotkli, zato my sme už zvyknutí na pochutiny našej školskej jedálne a tak sme sa v tom aspoň trocha pohrabali :D. Po obede Španieli vybrakovali školský bufet a hurá do mesta na prehliadku! Až na to, že vonku mohlo byť tak -15 stupňov :D. Cestou na zastávku sme preberali s ostatnými babami či kúpiť zľavnené alebo normálne lístky, lebo ževraj cudzinci musia platiť plnú sumu. Ja som bola zástancom toho, že za každú cestu tam a každú cestu späť z mesta nebudem platiť 90 centov a tak som v buse cvakla zľavnený lístok a v hlave mi akurát prebehlo Bitch please! veď revízora som aj tak nestretla vyše roka :D. Skúste hádať čo sa stalo. Asi 3 zástavky ďalej sa zrazu ozvalo "Kontrola cestovných lístkov!" všetky pohľady na mňa, ja som zamrela, div som sa nepošťala od strachu, že teraz budem za ňu platiť 50 evri, v očiach smrť, drala som sa cez všetky nadávajúce babky celým busom až k Amálii, ktorá sa nevinne rozprávala s Jaimem a netušila... Vytiahla som skrčený lístok a modlila som sa ani neviem za čo. Keď bol pri mne revízor úplne som zabudla, že aj ja mám mať lístok a rýchlo som vyťahovala ISC. Priamo predomnou keď revízor počul že sú tam španieli, a pítal si ticket namieto lístka, mu Amalia podala svoj zľavnený lístok, on sa naňho pozrel, potom jej ho vrátil a vzal si moj ISC, vrátil mi ho a predieral sa ďalej. Chvýľu som blbo pozerala a Amalia s podozrením pozerala na mňa a až keď som sa presvedčila, že revízor sa ďalej prediera cez nadávajúce babky, mi tak odľahlo ako ešte nikdy. Zasa som sa predrala naspäť k našim slovákom a výťazoslávnym a tak trošku aj Fuck Yeah pohľadom som im odpovedala že je to v pohode, keď sa ma pýtali ako to dopadlo. Trošku možno aj sklamané z toho, že to tak dopadlo odpovedali... "zbytočne vyhodených 30 centov!" :D Vonku bolo brutálne zima a viac krát sme preberali s ostatnými, či španieli náhodou nefungujú na tepelný pohon, lebo čím bolo vonku chladnejšie, tým pomalšou rýchlosťou sa pohybovali. My slováci celý premrznutý na čele sprievodu, normálnou zrýchlenou chôdzou a uplne na najzadnejšom konci tak kilometer za nami sa vliekla Amalia a Bea. Ponáhľali sme sa, lebo na nás čakala sprievodkyňa no a španieli né aby sa trochu pohli, ale oni sa ešte fotili pri každej lampe, pri každej soche, ani netušili kto na nej bol vyobrazený, fotili sa s obchodom so suvenírmi, pričom učitelky boli úplne v predu a poháňali nás so španielmi aby sme šli rýchlejšie, ale nie! Oni ešte musia zaliezť do Suvenírov a najlepší bol matikár Jaime, ktorého sme z tých suvenírov museli doslova vytiahnuť :D. Keď sme konečne dorazili k sprievodkyňi, boli sme totálne premrznutí a nikam sa nám nechcelo ísť, Samozrejme, že učiteľky sa šli zahriať do nejakej kaviarničky, ale my sme museli zostať so svojimi španielmi. Prehliadka bola ešte o to dlhšia, že španieli šli zápornou rýchloťou. Dokonca už aj Jaime to vzdal a na hlavnom námestí zrazu začal utekať preč. Všetci sme naňho iba pozerali a nechápali sme :D. Dobehol do prvého obchodu a zpoza sklenených dverí nám kýval a vysmieval sa nám :D. Keď sme konečne dorazili do dómu sv. Martina, kde sme sa trochu zohriali, a dorazili aj učiteľky, tak sme sa dohodli, že ich vezmeme niekam do tepla a tak nám bolo zima, že sme do tej kaviarničky už bežali :D. Bolo tam príjemné prostredie a dvojčatá znova zabávali celú našu skupinku. Potom sme sa mali postupne presunúť na večeru do reštaurácie v prístave menom Danubius, čo bola kurevsky drahá reštaurácia, čo sme poznali už iba podľa toho, že tam nikto nebol a že odtial bol krásny výhľad na Dunaj. Môžem sa pochváliť, že som si nevedomky objednala najlacnejšie jedlo - encián s brusnicovou omáčkou a americkými zemiakmi, zato to isté sa nedalo povedať o Amálii, za ktorrú som musela zacvakať 8 eur. Dokopy ešte aj s pitím 17. Taktiež tu bola príjemná atmosféra a dohodli sme sa, že ich vezmeme do Eurovei na nákupy. Amalia však nakúpila už deň predtým, ale aj tak jej to neprekážalo. Čo však bolo najlepšie, bolo to, že začalo snežiť. Španieli sa tešili ako malé deti a tým pádom to vyplývalo aj na ich rýchlosť, ktorá sa na počudovanie ešte dvojnásobne zmenšila, a tak sme ich počkali dnu v teplúčku. Dali sme im rozchod hodinu a šli sme si sadnúť na ďalšiu kávu. S Laurou som ešte pobehala niekoľko obchodov beznádejne hľadajúc vhodné zimné čižmy. Večšina ľudí musela ísť po hodine domov, ale my s Laurou sme im nechali ešte hodinu výbeh a keď sme sa vrátili našli sme ich sedieť na zemi v strede Eurovi, pričom všetci ľudia sa nich dívali a ja som sa mienila pôvodne tváriť že ich nepoznám. Prišiel po nás Laurin otec na veľkom BMW džípe takže sme boli do 8 doma a mala som konečne pokoj :D.

1. sobota - Zmetok na letisku

Rozhodla som sa napísať tento článok o výmennom pobyte so Španielskom, lebo predošlé pobyty si pametám len hmlisto :D Takže všetko to začalo v sobotu. Celý deň som samozrejme upratovala a leštila zrkadlá, dlášku, utierala prach a podobne, lebo u nás sa väčšinou upratuje len keď má prísť návšteva. Samozrejme aj môj stôl ktorý bol dokonale vydrhnutý a uprataný ku koncu týždňa vyzeral akoby som vyhádzala všetky veci z políc, na rozdiel od soboty, keď by ste na ňom nenašli jediný chlp navyše :D. Hostia mali príjsť o 18:45 na Viedenské letisko a my, domáci sme ich mali privítať a odviezť domov. O 18:00 prišiel Saškin otec na naše parkovisko pred domom a vybrali sme sa na cestu. Cestu mi spríjemnil Nightwish a musím povedať, že stres som chytila až keď sme dorazili do deninky blízko letiska. V areáli sme trocha zablúdili (trocha že dosť :D), prvý vjazd bol zarampovaný, druhý viedol k Bille, tretí bol objazd a tak sme si spravili 2 kolečká okolo billboardu SAMSUNG :D. Keď sme nejakým zázrakom natrafili na správnu cestu, no zabočili sme na odlety namiesto príletov. Tu nás Saškin otec vyhodil a vybrali sme sa hľadať ostatných. Musím uznať, že Viedenské letisko je velké asi ako celá Bratislava :D Tisícky obchodov, parkovacích domov a budov :D Nakoniec sme našli prílety a tu aj celú kolóniu ľudí z Bilíkovej, na čele s naším pánom riaditeľom držiacim nápis Gymnasium Bilikova v ovisnutej ruke a živo konverzujúcim s učiteľmi. Začali sme živo stresovať s ostatnými účastníkmi Comeniusa a asi okolo 19:15 sa vynorili z veľkých dvojkrídlových dverí Španieli na čele s potmavšou učiteľkou Noeliou a šialeným matikárom Jaimem :D Nastal zmätok, lebo naši hladali svojich španielov, niektorý ich spoznali hneď, niektorý nie, no ja keď som zbadala Amaliu tak som vedela že to je ona, aj keď som pre istotu pozerala po ostatných, či nie je Amalia náhodou niekto iný :D. Prvý dojem zo španielov: Preboha oni majú 16? :D Dvojčatá, z ktorých jedna mala byť pôvodne moja španielka, mali tak 155 cm, ale najnižšia bola Suzanne, ktorá vyzerala na 9 rokov a mohla mať 145 centi? :D Jej boyfriend Manolo, bol z nich najvyšší, približne taký ako ja :D No fajn :D Ale Amalia bola tak akurát, o niečo nižšia odomňa a najvyššia z dievčat. Amalia ma objala a dala mi pusy na líca :D Neskôr nám španieli vysvetlili, že v Španielsku sa to tak robí, keď stretnete niekoho nového. Už aj Saškin otec nás našiel a spolu sme sa vybrali bludiskom Viedenského letiska. Pri snahe nadviazať konverzáciu som sa spýtala aká bola cesta a potvrdili sa moje obavy, že Amaliine "Spracheigenschaften" sú na kriticky nízkej úrovni, lebo najskôr mi nerozumela, ale potom mi rukami nohami vysvetlila, že cesta bola veľmi únavná. Cestou späť som zistila, že Saškina španielka Lidia - jedna z dvojičiek vie quite good po anglicky, akurát s prízvukom, pri ktorom si človek nie je istý, či rozpráva po španielsky alebo po anglicky :D Musím taktiež poznamenať, že Lidia mi na prvý pohľad vôbec neprišla sympatická. Skôr taká panovačná a rozkazovačná, aj keď bola nízkeho vzrastu. Ale počas týždňa som si Lídiu aj s Máriu jej dvojičkou veľmi obľúbila. Sú to dve síce malé, ale milé osôbky, ktoré sa radi smejú na trápnych vtipocha dokážu pol hodinu rozprávať a baviť všetkých ostatných. Radi sa porozprávajú s kýmkoľvek, sú úprimné so zmyslom pre humor ale sú aj veľmi rozumné a vyspelé. Musím povedať, že mi bude za nimi skutočne smutno :). Keď sme vystúpili z auta, Amalia pochopila, čo som tým myslela, že je u nás zima :D Ona si v pohode došla v legínkach a tenučkej bundičke :D Napriek tomu, že po anglicky vie biedne je fakt veľmi milá. Je to síce dosť "disco dico party party" typ, čo rád chlastá a fajčí, ale doniesla nám darčeky - tuniaka v olivovom oleji, olivový olej :D, magnetku s topánkou, ktorú mama hneď na druhý deň stihla zničiť :D a záložky so španielskymi krojmi. Nechali sme ju už teda na pokoji a išli spať :)

Ďalší diel: Shopping!!

Musím sa znova prihlásiť, aj keď som nečakala že budem ešte niekedy písať článok tohoto typu... Ale tento krát je to možno o niečom inom... Preboha načo sa ja vôbec trápim? Je mi to už jedno, lebo keby nebolo tak asi zošaliem. Myslela som, že odkedy chodím do novej triedy, všetko bude lepšie. Až doteraz. Možno je to len momentálny pocit, ale teraz si najviac želám byť niekde ďaleko od všetkého alebo proste len byť niekym iným. Prečo je to vôbec dobolené aby mi jeden človek zničil život? A ostatní sa s radosťou pripoja aby mi to ešte prikrášlili? Ako môže niekto pozerať telenovely alebo variť, keď ja mám takéto problémy? Prečo je to také nespravodlivé? Prečo musím trpieť za niečo, čo zvrzali iní? A prečo, keď mi je najhoršie mi ešte ďalšiu ranu? Načo dokelu žijem? Keby som sa tak mohla premiestniť a nechať všetky problémy za mnou... Áno ešte viac ma trápte a nezabudnite mi nasypať ešte trochu soli do rán... Mne to už je fakt jedno... Keď niekto bude mať niečo namna, je mi to jedno. Kričte na mna, ziapte po mne, aj sa roztrhnite keď sa vám bude chcieť. Mne je to už jedno... Veď načo sa starám, keď som už aj tak mŕtva... Snažím sa ako vôl, ale už je s tým koniec, lebo to nemá zmysel... Ale aspoň viem komu mám veriť a komu nie... Vždy som to vedela ale bola som hlúpa. Ako vždy...

:)

Nemám čo dodať :D Som proste šťastný človek. Viete prečo? Lebo som prekonala jeden so svojich najväčších strachov, ktorý ma v živote obmädzoval. V posledných dňoch sa toho stalo toľko, koľko nie za celé roky môjho života. To bol krok, ktorý som musela urobiť aby šlo všetko správne a pritom som ani nikdy neverila, že niečo také existuje aj pre také stratené duše ako som ja. Ak sa nič nepokazí, tak sa môj život bude dňom čo dňom zlepšovať, čomu by som tak pred dvoma rokmi nebola uverila ani keby ste ma obesili :D. Občas stačí len veriť :). No ja stále celkom nemôžem uveriť, že to, čo sa teraz deje nie je len výplod mojej fantázie. Pretože sa mi splnil jeden z najtajnejších snov a vôbec to nebolo také ťažké. Lenže nebol by to život, keby dobré veci neprichádzali spolu so zlými. Mám totiž pocit, že to, v čo som verila tak dlho vkutočosti nestojí za nič. Možno je to znova len mojou paranoiou ako vždy, ale jednoznačne je to dosť blbý pocit. Vraví sa, že sa, že k úspechu patria aj zakopnutia a bez nich sa ďalej nedostanete. Urobila som veľký skok dopredu, no pritom som zistila, že menej je možno niekedy viac a že veci sú občas úplne inak ako sa zdajú. život je zvláštny v každom jednom ohľade. Na jednej strane človek skáče od radosti a na druhej je tu vždy niečo, čo vám tú dobrú náladu pokazí. Ako húpačka. Raz si hore a raz dole. No ja som aj tak šťastná. Možno to nebolo mnou, možno som mala len šťastie... alebo smolu :D Proste nemám čo dodať :D

Piece...

Spomínate si na článok spred roka o mojích hudobných vzoroch? :D:D Tak som rozmýšľala ako sa mi ten vkus zmenil :D Môžete si všimnúť stálice na mojim nebi :D ako napríklad Frankie (ktorého som konečne tento rok videla aj naživo :D) Alebo Adama Gontiera, ktorého stále poctivo uctievam :D Alebo Kurta Cobaina, Lauriho a Jareda, ktorého možno uvidím v Novembri naživo :D a Billie, síce GD už tak veľmi nepočúvam, no stále je to môj vzor a vždy ním bude :)

Aj keď som si myslela že je to úplne za mnou ... nebolo. Stále sa mi dookola vracajú tie isté sny aj keď na to vôbec nemyslím. Niektorí vravia, že keď sa vracajú tie isté sny dookola, niečo to znamená. Aj keď len útržky, vždy to je iné, ale stále to má ten istý význam. Neviem čo robiť... Odpustiť? a čo vlastne? Mám vôbec niekomu niečo odpúšťať? Alebo sú to výčitky? Mám odpustiť sama sebe? Ale čo som spravila zle? Myslela som si, že je to za mnou, no očividne vôbec nie. Za čím je mi vlastne ľúto? Za niekým, kto si ma (podla najnovších zistení - tak spred trištvrte roka?) absolútne nevážil a dokonca som zistila že s takým človekom ako som ja sa asi nie je dobré priateliť. Doriti! Už zas to rozoberám. Prečo to proste nejde pochovať? Prečo to nemôžem nechať za sebou ako tých rozšliapnutých slimákov (ktorý presne ako moje trápenie nejdú zoškrabať z topánky za žiadnu cenu)? No to bolo dnes doobeda. A dnes večr som si konečne uvedomila to, že aj keď som niekoho stratila, našla som niekoho, kto mi je oveľa cennejší ako ten koho som stratila. Ešte dnes ráno som mala náladu pod psa a mierne depresie na tému "Nikto ma nemá rád" (to hádam všetci dobre poznáte :)) ale život je ako húpačka. Raz sme hore, raz dole. Dnes večer cítim, že ešte nie je všetko stratené a zároveň viem, že s tým niekým sa ešte stretnem. Ak nie teraz, tak nabudúce, ale cítim, že sa tu vytvorila uzlina (alebo mononoke ako by povedal pán mastičkár :)), ktorá sa len tak ľahko nevyrieši. A... dokonca je ich viac. Takže toto určite nie je môj posledný život :D Tých bude ešte viac :) A myslím to vážne :D Dokedy porozpletám všetky problémy, ktoré som si vytvorila v tomto živote :D joj to bude ešte práce :D Už aby som začala lebo to do konca sveta nestihnem :) A to ešte nehovorím o problémoch zo životov minulých, veď na niečo som sem predsa musela prísť :D Vidím že ma toho čaká ešte veľa, a pred veľkými vecami sa treba dobre vyspať :D Takže dobrú noc a nech pri vás anjeli stoja...

BTW!! Chystám nový design :D zatiaľ vyzerá úžasne :D a páčil by sa určite aj Paulínke :D(škoda že mi zas nedvíha mobil -.-) Ak ma to medzitým neprestane baviť, alebo sa nenaserem kvôli tomu, že nie je dokonalý, tak by som ho mohla tento týždeň dorobiť, lebo potom idem do detvy :D Tak uvidíme, čo z toho všetkého vzíde ...:)

Dnes som si uvedomila ako hrozne rýchlo plynie čas. Je koniec školského roka. Budúci bude posledný normálny rok na strednej. Potom bude maturita. A koniec. Bojím sa toho čo bude, keď skončím. Vysoká vo Viedni? A čo tam preboha? Keď sa neviem dohovoriť ani s mojim Austauschpartnerom? Ako budem rozumieť vo Vieni? Mám 2 roky na to aby som sa naučila po nemecky. A čo všetky moje kamarátky? Jedna odchádza do Ameriky na rok, druhá tieš, no bohvie, či sa ešte vráti a niekedy ju uvidím. Ďalšia kamarátka ma opustila na začiatku roku. Zostala mi len Paulinča. Toľko vecí sa mení a už nikdy to nebude tak ako predtým. Na jednej strane mám chuť odísť preč niekam ďaleko a nikdy sa nevrátiť späť, ale na druhej strane chcem aby všetko zostalo po strarom. Ale času nerozkážem.

Dokonca ani neviem či sa teším na prázdniny alebo nie. Teraz je koniec. Dva mesiace bez školy a ľudí, s ktorými žijem každý deň. Je to úľava? Alebo mi je smutno? Neviem, ale v každom prípade mi nikdy neprešiel čas na tejto škole tak rýchlo ako tento rok. Možno som si už zvykla? Na to, že sme uväznení v škole a musíme sa učiť všetky anorganické zlúčeniny dusíka od Trinitrotoluénu až po Celulosenitrat? Neviem. Dnešný Deň mi príde nostalgický. A mám pocit, že dnešným dňom sa veľa vecí zmení. Neviem prečo, je to len pocit... A neviem ani či k dobrému alebo zlému.

Presne tak drahí priatelia :) Dnes konečne došlo na ten slávny deň D :D Deň, keď som oživila pochmúrne zákutia mojej izby božskými zvukmi elektrickej gytary. Je to tak :D Stala som sa hrdou majiteľkou Cort Stratocasteru :D Ou yeah a je to tam :) Keby ste počuli ten zvuk :D Ako nebeské vtáčiky keby spievali :D No nemôžem z toho :D

Dnes mám takú úžasnú činorodú náladu akú som už dávno nemala :D Normálne že som mala chuť sa učiť to sa mi snáď len sníva :D Asi to bude tým, že je sedem hodín a je ešte svetlo, to ma tak trochu zmiatlo a asi som si myslela že ešte mám kopu času :D Takže ani nemám ale aspoň som sa rýchlo a efektívne naučila :D Inak celkovo som vám chcela zvestovať nové informácie o mojej Windfury Gratstaff :D Takže cez víkend sme boli v Rakúsku nakupovať a KONEČNE som zohnala to prekliate Papmaché takže som pekne napatlala ďalšiu vrstvu a začala som farbiť :D zatial iba zelené časti a ešte mi chýbajú tie bledozelené znaky :D a ešte som ani nezačala pracovať na dolnej časti, takže hnedú časť si nechám na neskôr. Aby som vám upresnila celkový progres mojej práce hodím vám sem fotografie dokumentujúce moju prácu :)

Ahoj :) Myslím, že som sa stala závislá na mojom blogu :D

Tento rok, sa znova bude konať Comis Salón, na ktorom som sa zúčastnila tohoto októbra. Inšpirovali ma nádherné dokonalé cospaye niektorých ľudí a tak som sa rozhodla stvoriť nejaký sama. Pôvodne som si chcela požičať nejaký kostým, ale nikde v Bratislave som nič dostatnočne očarujúce nenašla (ako inak :)) Takže som sa rozhodla spraviť si dáky ten Cosplay sama. Pôvodne som chcela ísť za Draeneu z wowka ale zdalo sa mi to príliš zožité, lebo by som potrebovala rohy a kobytá :D (a chvost :D) ale nakoniec som si vybrala Night Elfku druida :) Totálne ma inšpirovala jedna baba, ktorá pochádza z Nemecka a už 6 rokov vyrába vlastné cosplaye a tie jej sú proste dokonalé :D Úasné. Neuveriteľné. :D Viem že také niečo by som teraz nedokázala :D ale jednoducho ma to inšpiruje. Možno raz budem ako ona :D Zverejnila nejaké tie tutorialsi na Youtube - že ako sa s niektorými vecami robí :D a som jej za to skutočne vďačná. Tuším mám nový idol :D

Je viac než užitočné, že s tým začínam už teraz a mám na to v podstate esťe viac ako pol roka... To hádam dám :D Nemusím mať až taký úžasný cosplay ako ona, veď každý raz začína :) Takže som si už rozplánovala čo ako urobím a nakúpim a mám z toho takú radosť, že som sa o to musela s vami podeliť :D Keďže aj tak neviem, čo iné okrem prekladov piesní by som sem mala dávať, tak sem aspoň budem pridávať progres môjho cosplayu :D

Takže zatiaľ mám jdeno elfské ucho :D a náčrt mojej staffky, ktorá bude teda pekný oriešok :D

No a tú hornú časť budem musieť este prekresliť a rozplánovať ako a z čoho to spravím.

Takže zatiaľ toho veľa nie je ale idem makať ďalej aby som to do októbra stihla :)

Blúznim? Alebo je realita celkom iná ako som si myslela? A možno mi len šibe. To by nebolo až také nezvyčajné.

Uniká mi pointa reality. Všetko je tu. Hýbe sa to, všetko niekam speje, len ja stojím na mieste a život uteká okolo mňa, bez toho aby mi dal šancu sa pozastaviť a konečne vstrebať to, čo sa okolo mňa deje. Nechápem tomu a ani ma to netrápi. Len konštatujem.

Neznášam smrad mohrého psa a úchylov. Dnes tom ich stretla už 5. Príde mi to šialene veľké číslo.

Tak ma napadlo dať sem nejaké fotografie znova, lebo dneska som ZASE nebola na fotografickom a moje zvedomie ide zošaliť z toho ako sa vždy nááhodičkou ulejem :) Zablúdila som kdesi do velmi vzdialených neprebádaných oblastí môjho tajuplného počítatu a nešla som - kto by to bol povedal - fotky mňa a kamarátkinho morčiatka. Bohužial kvôli neznámim vesmírnym zhodám náhod mojej kamoške zomierajú všetky zvieratá tými najohavnejšími a najkrutejšími spôsobmi (až na jej psa, ktorý zrejme vydží aj apokalypsu). Keď že sa ani toto morčiatko nevyhlo neprajnému osudu, anjeli už strážia jeho dušičku v nebíčku. :) Ale aspoň mi po nej zostali pekné spomienky. Minulého roku som dostala vianočný darček - stráženie morčaťa. To by bolo fajn, poviete si. Lenže to tak jednoduché nebolo. To morča proste v jednom kuse chcelo žrať, a keď ste mu nedali, začalo vydávať príšerné nadzvukové tóny, tým pádom sme ho museli buď zavrieť do izby, alebo dať mu žrať. Lenže ak ste mu dali žrať, začalo pískať ešte viac, aby sme mu ešte pridali :D. Zažili sme si veľa srandy, no šok bol, keď sa mu potom narodili mladé :D Myslím že najmenej jedno zomrelo.  :)

Pred polhodinou sme sa vratili z Rakúska z lyžovačky... Pre mňa skôr zo snowboardovačky :D aj ked sa furt cítim ako noob :D:D Bolo to žužo ako každý rok (ako inak) aj keď bolo málo :( Najhoršie bolo že usb nabijačka mi nešla strčiť do tamojšieho  kompu takže som bola bez hudby, lebo moja mp3

je totalne zblbnutá. Potrebujem novú. Rozpísala by som sa o tejto lyžovačke, no pochybujem, že to niekoho zaujíma, a nechce sa mi písať. :D ak by niekto veeelmi chcel, môžem mu napísať esej :D ale pochybujem...(pište na tento mail :D)

ešte som chcela zdeliť svetu, že sa mi dneska sníval strašne zvláštny sen a zanechal vo mne rôznorodé pocity. Bol to poriadne šibnutý sen. Najskôr tam bolo niečo s wowkom xD no potom mo zrazu oznámili, že niekto zomrel. Na podiv som vôbec nebola smutná ani zúfalá, ale vládla vo mne sviatočná smútočná atmosféra (niečo ako na pohrebe človeka, ktorého ste nikdy nevideli)

Postavila som sa do rady ľudí, čo si kľakali pred rakvu a odovzdávali posledné pozdravy a želania do posmrtného života. Predomnou sa všetci klaňali zatvorenej rakve, no keď som prišla na rad ja, povedali aby som ju otvorila. Ja som sa zdráhala no nakoniec som ju otvorila a bol tam Gerard Way skrz naskrz mŕtvy (ešte s tými blonďatými vlasmi). A ja som zostala ako obarená. Povedali mi aby som sa ho dotkla a ja som mu zacala strapatit vlasy.  to je setko co si pamätám, ale idu mi z toho zimomriavky po chrbte. snažila som sa to povedat ostatným, no ignorovali ma, aj ked som povedala že mám dieta s pakistančanom. no čo už :D Ale nechápem prečo sa mi snívalo práve o Gerardovi. Kebyze to je o Frankovi (na ktorého som zaťažená) tak by som sa vobec necudovala :D  o tom sa mi sniva skoro porad :D (ale raz sa mi tusim snivalo ze mam s gerardom decko, ale je to divné lebo ked sa nanho kuknem, je mi z neho spatne xD)

každopádne, ked som sa vrátila domov a uvidela som toho obrovskeho gerarda na stene tak ... :D asi budem mat z neho nocne mory dnes :D:D

Helou :) Watzup? :D Ako článok hovorí (pre tých čo neovládajú germanistiku "Správa o zasneženej Viedni") dneska sme úspešne zdolali návštevu v Technisches Museum in Wien a následné nakupovanie na Mariahilfestra3e :)

No takže zase sú tu ochvíľu vianoce. Keď si spomeniem na minulí rok... Toľko sa toho zmenilo! Dneska som konečne mala chvíľu čas a tak som hľadala nejaké piesne do môjho vianočného projektu - cédečko "Christmas Rocks!" :D Takže mám takú super vianočnú náladu.

Mám tých piesní zatiaľ celkom dosť málo... A už ma nič viac nenapadá... Tak ak by ste mali nejaký návrh ja budem len rada :D:D

OMG! Mam celkom poodieranu kožu na pätách. A bolí to jak sviňa!! A navyše mám nejaké idiotské náplaste, ktoré každú chvíľu padajú, a vzdy keď si ich prilepím, tak to jak keby som pôrodné bolesti mala!! Ty kokoos! Takto ma asi ešte nič nebolelo! To je tak brutalne, že keď zvladnem toto, tak sa mi už injekcie nemôžu nič spraviť :D Pokúšala som sa odreagovať sa od bolesti s wowkom, ale vypadol serváč... :( už zas... ach jaj :D Takže aspoň píšem na blog, keď už nič iné! Au k*rva prečo to tak boliiii :ó(

Všetko by bolo tak krásne keby som porazila sama seba, preklročila svoj tieň a objavila samú seba. Keby som mohla poraziť tú vec čo ma prenasleduje ako paranoja a keď sa obzriem, predsa tam nič nie je... Bolo by také krásne keby som mohla utiecť všetkým depresiam a podozreniam. Ak by som konečne našla ľudí, pri ktorých by som si sama sebe nekládla otázku kto som? Viem... Boli dve cesty, z kotých som mala na výber. No tajne verím, že existuje ešte jedna, ktorá by ma divedla na správne miesto a pritom by sa veľmi nevzdialila od mojej strelky. Keby som len bez výčitok mohla prehlásiť že som v poriadku. Už ma nebavý stále sa motať v tomto začarovanom kruhu. Tak rada by som z neho vystúpila a pokračovala za mojími cieľmi.... Viem, že sa to dá, len stále príliš veľmi chcem. Viem, že to nie je ľahké, no už nechcem mať depresie.  Chcem aby mi už život konečne začal zapadať na svoje miesto. Aký úžasný by mohol byť život, aké by mihlo byť všetko jednoduché... A prečo by sa môj život nemohol obrátiť na lepšie... oveľa lepšie. Veď ľudia čo boli na tom horišie sa dostali na výšiny. Stačilo chcieť. A ja chcem. Možno až priveľmi. Aj keď viem, že sa zázraky asi neudejú zo dňa  na deň, alebo skôr v mojom prípade lepšie povedané z roka na rok :) No ak by som sa pozrela na to, ako som na tom bola pred dvoma rokmi, zdá sa mi, že to už ani niesom ja. Ktovie čo si o sebe pomyslím o ďalšie dva roky. A všetko to zapríčinila len zmena môho myslienia (a samozrejme aj mnoho iných vecí xD) Takže som si zaumienila, že sa budem snažiť. Budem menej chcieť :D a písať viacej šťastných smajlíkov. Bidem zabúdať na nepodstatné smutné veci a zameriam sa na tie najkrajšie zážitky a (pozor na mňa a to som ani nečítala v poslednom čase žiadnu knihu o vesmírnych zákonoch xD) z každého kroku v pred sa budem tešiť. Možno sa predsa dostanem aj do toho Phoenixu :P

Keby som tak mohla zabudnúť na všetku bolesť a  usmiať sa aj keď sa necítim najlepšie.Takže...

:)

Snáď na lepšie časy ...:)