Ráno sme museli zavčasu vstávať, aby sme stihli školu. S Amaliou sme sa zásadne ráno veľmi nerozprávali, stalo sa to akýmsi zvykom, keď sme ráno pri raňajkách každá pozerali do svojho taniera a zaryto mlčali. A keď sa aj jedna náhodou pokúsila začať rozhovor, vždy to nejakým záhadným spôsobom skolabovalo :D. Zato večer nám to vždy šlo parádne. Keď sme však ráno dorazili do školy a do triedy, kde sme mali byť celý týždeň, zostala som len obarene stáť a nechápavo som kukala na Amaliu. Len čo dorazila do triedy, začala živo bľabotať po španielsky, čo by nebolo až také divné, keby sa hneď na to nerozplakala. Iba som tam stála a blbo na ňu pozerala, zatiaľ čo 7 španielov ju obklopilo a bezradne sa jej snažilo pomôcť. Dosť znepokojene som rozmýšľala či tam mám medzi nich vtrhnúť a spýtať sa či je v poriadku, ale pravdepodobne by mi aj tak nerozumela. Tak som tam len tak stála a zúfalo pozerala na Sašku, či neporozumela niečo z toho o čom sa rozprávajú. Amalia živo gestikulovala a rozhadzovala rukami. Samozrejme ako prvé ma napadlo, že sa jej u nás nepáči, alebo jej je smutno za domovom, ale španielska učiteľka nám po anglicky vysvetlila, že Amalia plače, lebo nevie po anglicky. Ževraj my (ja a mama) vieme perfektne rozprávať a ona nám nerozumie. Zaujímalo by ma prečo šla na výmenný pobyt z angličtiny keď nevie po anglicky :D Potom sme si boli pozrieť Bilíkovu, pričom sme sa zastavili v klubovni, kam si hneď všetci posadali, mysliac si, že zostávame tam a tak sme ich museli zas všetkých vyhnať a šli sme do riaditeľne, kde im pán Dančík nanútil krowky, dokonca aj do telocvične, ktorú nám dosť neochotne otvorila pani Rezníčková. Keď sme sa vrátili do triedy, úlohou nás, Slovákov bolo predstaviť Slovensko, Bratislavu a našu školu formou prezentácie naším výmenným partnerom. Prvá šla Táňa s prezentáciou o škole, pri ktorej Španieli mierne zaspávali, druhá bola o Bratislave, ktorú mala Laura, táto mala asi 15 minút a bola celkom fajn a ja posledná o Slovensku. Ako naschvál práve pri mne celý program Power Point dva krát spadol a raz dokonca zmrzol celý komp :D Bola som celkom nervózna, aj keď som to veľmi nečakala. Najlepšie bolo, že namiesto obrázku prezidenta zostala len machuľa, takže to vyzeralo dosť podivne. Ale najlepšie to zakončila moja Fujara :D. Nasledovali Španieli a ich prezentácia o Murcii, Španielsku a ich škole. Začínali dvojčatá o Španielsku, no žiarovka v projektore bola už tak rapídne vybytá, že to vyzeralo ako keby ukazovali na prázdnu tabuľu :D Zistila som, že sa strašne teším do Španielska... Všetka tá ich kultúra a temperament :D Druhé boli na rade Amalia s Beatriz, ktoré mali prezentáciu o Murcii. Len čo ju zapli a začali rozprávať, sama preskakovala v polke vety na ďalšiu stranu, polovica ludí sa k nim nahrnula a snažila sa to opraviť, ale najlepšie bolo, že tej prezentácii nikto neporozumel, lebo slovíčka si zrejme našli niekde na google translate a veľmi sa do textu nehodili :D. Posledná prezentácia stála za to :D Bolo to asi 30 sekundové video s 5 obrátkami Gymnázia Murcia a autormi boli Manolo a Suzanne. Manolo najviac zabil, keď na začiatku povedal: Please, read the sentence., sadli si a vychutnávali si svoje dielo :D. Vzali sme ich na obed a po kratších nedorozumeniach sme vypítali u naších milích pani kuchárkach vodu, lebo nechceli mlieko. Obed bol ako vždy eňo ňuňo: Špagety s hríbovo-syrovou omáčkou. Znie to celkom fajn, až na to, že skutočnosť sa od názvu ďaleko odlišuje :D. Znechutene som sa dívala na tanier so špagetami poliatými niečím, čo chutilo ako mlieko zriedené s vodou a dokonca som zo špagiet vyhrabala aj jeden hríbik s priemerom pol centimetra štvorcového. Španieli sa toho poväčšine ani nedotkli, zato my sme už zvyknutí na pochutiny našej školskej jedálne a tak sme sa v tom aspoň trocha pohrabali :D. Po obede Španieli vybrakovali školský bufet a hurá do mesta na prehliadku! Až na to, že vonku mohlo byť tak -15 stupňov :D. Cestou na zastávku sme preberali s ostatnými babami či kúpiť zľavnené alebo normálne lístky, lebo ževraj cudzinci musia platiť plnú sumu. Ja som bola zástancom toho, že za každú cestu tam a každú cestu späť z mesta nebudem platiť 90 centov a tak som v buse cvakla zľavnený lístok a v hlave mi akurát prebehlo Bitch please! veď revízora som aj tak nestretla vyše roka :D. Skúste hádať čo sa stalo. Asi 3 zástavky ďalej sa zrazu ozvalo "Kontrola cestovných lístkov!" všetky pohľady na mňa, ja som zamrela, div som sa nepošťala od strachu, že teraz budem za ňu platiť 50 evri, v očiach smrť, drala som sa cez všetky nadávajúce babky celým busom až k Amálii, ktorá sa nevinne rozprávala s Jaimem a netušila... Vytiahla som skrčený lístok a modlila som sa ani neviem za čo. Keď bol pri mne revízor úplne som zabudla, že aj ja mám mať lístok a rýchlo som vyťahovala ISC. Priamo predomnou keď revízor počul že sú tam španieli, a pítal si ticket namieto lístka, mu Amalia podala svoj zľavnený lístok, on sa naňho pozrel, potom jej ho vrátil a vzal si moj ISC, vrátil mi ho a predieral sa ďalej. Chvýľu som blbo pozerala a Amalia s podozrením pozerala na mňa a až keď som sa presvedčila, že revízor sa ďalej prediera cez nadávajúce babky, mi tak odľahlo ako ešte nikdy. Zasa som sa predrala naspäť k našim slovákom a výťazoslávnym a tak trošku aj Fuck Yeah pohľadom som im odpovedala že je to v pohode, keď sa ma pýtali ako to dopadlo. Trošku možno aj sklamané z toho, že to tak dopadlo odpovedali... "zbytočne vyhodených 30 centov!" :D Vonku bolo brutálne zima a viac krát sme preberali s ostatnými, či španieli náhodou nefungujú na tepelný pohon, lebo čím bolo vonku chladnejšie, tým pomalšou rýchlosťou sa pohybovali. My slováci celý premrznutý na čele sprievodu, normálnou zrýchlenou chôdzou a uplne na najzadnejšom konci tak kilometer za nami sa vliekla Amalia a Bea. Ponáhľali sme sa, lebo na nás čakala sprievodkyňa no a španieli né aby sa trochu pohli, ale oni sa ešte fotili pri každej lampe, pri každej soche, ani netušili kto na nej bol vyobrazený, fotili sa s obchodom so suvenírmi, pričom učitelky boli úplne v predu a poháňali nás so španielmi aby sme šli rýchlejšie, ale nie! Oni ešte musia zaliezť do Suvenírov a najlepší bol matikár Jaime, ktorého sme z tých suvenírov museli doslova vytiahnuť :D. Keď sme konečne dorazili k sprievodkyňi, boli sme totálne premrznutí a nikam sa nám nechcelo ísť, Samozrejme, že učiteľky sa šli zahriať do nejakej kaviarničky, ale my sme museli zostať so svojimi španielmi. Prehliadka bola ešte o to dlhšia, že španieli šli zápornou rýchloťou. Dokonca už aj Jaime to vzdal a na hlavnom námestí zrazu začal utekať preč. Všetci sme naňho iba pozerali a nechápali sme :D. Dobehol do prvého obchodu a zpoza sklenených dverí nám kýval a vysmieval sa nám :D. Keď sme konečne dorazili do dómu sv. Martina, kde sme sa trochu zohriali, a dorazili aj učiteľky, tak sme sa dohodli, že ich vezmeme niekam do tepla a tak nám bolo zima, že sme do tej kaviarničky už bežali :D. Bolo tam príjemné prostredie a dvojčatá znova zabávali celú našu skupinku. Potom sme sa mali postupne presunúť na večeru do reštaurácie v prístave menom Danubius, čo bola kurevsky drahá reštaurácia, čo sme poznali už iba podľa toho, že tam nikto nebol a že odtial bol krásny výhľad na Dunaj. Môžem sa pochváliť, že som si nevedomky objednala najlacnejšie jedlo - encián s brusnicovou omáčkou a americkými zemiakmi, zato to isté sa nedalo povedať o Amálii, za ktorrú som musela zacvakať 8 eur. Dokopy ešte aj s pitím 17. Taktiež tu bola príjemná atmosféra a dohodli sme sa, že ich vezmeme do Eurovei na nákupy. Amalia však nakúpila už deň predtým, ale aj tak jej to neprekážalo. Čo však bolo najlepšie, bolo to, že začalo snežiť. Španieli sa tešili ako malé deti a tým pádom to vyplývalo aj na ich rýchlosť, ktorá sa na počudovanie ešte dvojnásobne zmenšila, a tak sme ich počkali dnu v teplúčku. Dali sme im rozchod hodinu a šli sme si sadnúť na ďalšiu kávu. S Laurou som ešte pobehala niekoľko obchodov beznádejne hľadajúc vhodné zimné čižmy. Večšina ľudí musela ísť po hodine domov, ale my s Laurou sme im nechali ešte hodinu výbeh a keď sme sa vrátili našli sme ich sedieť na zemi v strede Eurovi, pričom všetci ľudia sa nich dívali a ja som sa mienila pôvodne tváriť že ich nepoznám. Prišiel po nás Laurin otec na veľkom BMW džípe takže sme boli do 8 doma a mala som konečne pokoj :D.
