Life is all about dreaming and doing your best to make them come true... (Tuomas Holopainen)

February 2012

Espaňna - Vodné Dielo Gabčíkovo

26. february 2012 at 22:09 | reika |  Denníček
Vo štvrtok sme navštívili vodnú elektráreň v Gabčíkove. Ráno sme došli o 20 minút neskôr do vodárenského múzea, lebo Amalia sa strašne šuchtala a ešte nám aj električka zdrhla. Zmetkovali sme tam, lebo sme nevedeli kde to múzeum je a ostatní boli už vovnútri. Sympatická tetka nám porozprávala zaujímavé veci a potom nás zobrala na Sihoť, kde sme si pozreli dlhý tunel popod ramenom dunaja, kde sa fakt zle chodilo, lebo my vysokí ľudia sme si tam dobre trieskali hlavu - tunel bol vysoký nejak 170 centimetrov. Tentoraz skórovali španieli s ich zakrpatenou veľkosťou. Skúšali sme chodiť s hlavou vytočenou do boku ale veľmi to nepomohlo (teda aspoň mne nie :D) Potom sme mali možnosť odfotiť sa pri starom nefungujúcom čerpadle, kde chaime zase trapošil a potom po nás prišiel autobus do Gabčíkova. Naším sprievodcom bol postarší pán, ktorý nevedel vysloviť r a ktorý kiecal celú cestu a nemohli sme sa učiť lebo furt rozprával nejaké blbosti o pôde pri dunaji o asfalte vo vodnej priehrade :D Proste samé zaujímavé a záživné veci :D Dpzvedeli sme sa dokonca, že aký úspešný právnik bol jeho otec počas neviemkoľkej svetovej vojny, porad celú históriu jeho rodiny nám porozprával. Sašku zrazu napadlo, že hore sa dá vypnúť reproduktor a tak sme si ho vypli, susedia vedľa nás tiež pozerali že čo sa stalo že u nás sa to vyplo a takýmto dominovým efektom sa povypínali takmer všetky reproduktory a nikto ho už poriadne nepočul :D Dokonca malá Suzanne keď sme vystúpili, aby nám ujo ukázal rameno dunaja povypínala aj zvyšné repráky a on sa potom len čudoval že ho nejak nepočuť :D. Vonku asi -17 a on nás vytiahol aby sme počuli o tom, ako sa nejakí ľudia hádali, či v tom rybníku pri ktorom sme vystúpili a mrzli žije 81 alebo 82 druhov rýb. Rozobral to tak na 10 minút a potom začal s vtákmi. Po 20 minútach sme sa mohli vrátiť do autobusu, kde zostala Saša azopár ľudí, dokonca aj jedna učiteľka. Taktiž sme vystúpili a museli sme sa kukať na nejakú mapu s vodným dielom Gabčíkovo, na ktorej nám podrobne ukazoval všeliaké blbosti, neviem bohužial aké, lebo som musela behať naokolo aby sim nezmrzla :D. Spolu s ďalšími ludmi sme sa vybrali obehnúť kus priehrady a hneď nám bolo lepšie :). Najlepšie bolo keď sme išli okolo takého boilera a ujček sa pýtal že čo to je za guľu. "No žiaci, skúšam vás, čo to je za guľu?" polovia ľudí ho nepočúvala alebo aj nepočula lebo mali vypnuté repráky a druhá polovica ho ignorovala. "Tak čo to je za guľu? Ja som teraz váš učiteľ a skúšam vás! Tak mi odpovedajte čo to je z guľu." až Saša zahlásila že diskoguľa a čo on potom rozprával som takztiež nezachytila, lebo som sa zvýjala na zemi od smiechu :D. Nakoniec sme dorazili do Gabčíkova a tu sme všetci pol hodinu čakali na véckach, kde boli len 2 záchody, ale boli sme radi, lebo tam bolo teplo. Jaime nám priniesol celý balík plný čokolád Figaro Rumba, a každému nanucoval jedno. Niekto mu povedal, že je tam rum a on celý vydesený ich bežal vymeniť za nugátové. Potom sme si prezreli vodnú elektráreň, kde sme znova dostali pekné zelené čapičky. Nikdy, ale NIKDY neobedujte v "reštaurácii" vo vodnej elektrárni Gabčíkovo. NIKDY. Sadli sme si za stoly spolu so španielmi a keď nám priniesla nesympatická čašníčka s krátkymi vlasmi a bárbinovským rúžom polievku, bolo mi jasné, že druhé jedlo nebude o nič lepšie. Polievku som trochu domrdala a potom ju za mňa dojedla Saša. Ale druhé jedlo bolo proste epické. Keď som videla ako nosia k druhému stolu "obed", zamrela som a zúfalo som sa pozrela na Kubáčkovú, s otázkou v očiach prečo nevybavila vegetariánske porcie. Jedin čo sa z toho dalo zjesť boli hranolky, ktoré som smutne oškrabávala od podivnej smradlavej omáčky. Chúďatá hranolky museli byť obetované, lebo boli pošpinené a tak som nemohla zjesť všetky. Saša iba krútila nadomnou hlavou. Ale sakra! V tej omáčke boli pečienky! Napínalo ma ešte tak 2 hodiny po tom :D. Kofola, čo som si objednala chutial skôr ako vyprchaná minerálka naliata do pohára, v ktorom bolo kedysi niečo čo sa podobali na kofolu. A za to som si musela ešte zacvakať 50 centov. Cestou späť sme už našťastie nikde nezastavovali a odtial sme sa rovno vybrali do kulturáku na bowling. Cestou v električke nám vynadal šoférka že prečo robíme taký rámus :D Taká stará rozplejznutá ropucha :D. Najskôr sme museli hodinu čakať aby sme mohli začať hrať, lebo sme dorazili príliš skoro. Saša odišla s frajerom a nechcala mi na starosti Lídiu, Takže som sa celkom nudila. Dokonca som sa dozvedela že kazím zábavu, keď som len tak sedela na gauči na bowlingu, pila horúcu čokoládu a frflala že ešte hodinu :D. Prisadli si však ku mne dvojičky a začali sme rozoberať anime :D Takže to bolo celkom fajn :D Aj bowling bol v pohode :D Prvé kolo som prehrala na celej čiare a druhe vyhrala na celej čiare :D Potom sme ich vzali na pizzu kde sme kúpili 3 obrovské pizze a najedli sme sa z toho všetci. Sša bohužial dorazila už keď bolo zjdedené takže mala smolu :D Bolo niečo po 8 a španieli sa ešte pýtali že či sa ideme niekam zabaviť. Potom nám rozprávali, že keď budeme v španielsku tak bude party party každy večer :D Omg nechcete sa somnou niekto vymeniť? :D:D

Espaňa - Viedeň

20. february 2012 at 22:53 | reika
Ráno sme museli skoro vstávať, aby sme stihli mikrobus do Viedne. Keď sme utekali na električku, tá Amaliu skoro zrazila, lebo nevedela čo má robiť a pobehovala bezradne po koľajniciach :D Snažila som sa na ňu zavolať, ale vodič len nervózne trúbil a rozhadzoval rukami :D. Nakoniec pochopila a šli sme ku škole radšej autobusom :D. Prišli sme predposlední, lebo nám zdrhla električka a tak nám zostalo len miesto vzadu v mikrobuse vedľa Sašky. Cestou som sa snažila učiť sa, čo sa mi však veľmi nedarilo. Vo Viedni nás vyhodil mikrobus na Maria Terezia Platz a odtial sme mali španielom urobiť malú prehliadku centrom mesta. Každý z nás mal krátky opis nejakej budovy, ktorý sme mali predniesť španielom. Ja som bola hneď druhá po Saške - mala som Parlament a Burgtheater. Parlament som ľahko našla, ale s Burgtheater to bolo horšie. Matikárka nám povedala že to je blízko pri sebe a najbližšia honosná budova pri Parlamente bola za ním. Tak som na ňu ukázala a porozprávala o nej a šli sme ďalej smerom na Rathaus. Najlepšie bolo, že pred Rathausom bola obrovská honosná budova s nápisom Hofburgtheater. Aaa sakra :D. Tak som sa tvárila že ja nič a keď sa španieli pýtali učiteľky, že čo to je za budovu, pohotovo im odpovedala že to divadlo sa presahovalo a že su dve budovy a ja som sa len smiala :D. Ale nechápem prečo potom matikárka nedala Burgtheater a Rathaus, keď Burgtheater je uplne inde ako Parlament :D. Doteraz neviem ktore z nich to bolo, ale viem, že Burgtheater sa fakt odniekiaľ presťahoval ale mám takého tušáka, že nie zrovna tak, ako si to španieli mysleli :D. Postupovali sme ďalej, španieli ako vždy na konci a navyše jaime sa velice rozháňal svojím banánom naokolo aby zabavil decká alebo čo až sa mu ten banán pekne zlomil a čľupol na zem. Všetxi španiela sa nahrnuli k nemu a on so smutným ksichtom chcel ten banán aj tak zjesť, potom sa vrátil asi 20 metrov naspäť aby ho vyhodil, no proste vedeli sme že dnes bude tá prehliadka fakt na dlho. Učiteľky boli už niekde na polceste do Štefansdómu, stepovali na chodníku a vypytovali sa nás že čo sa stalo. Keď sme im povedali o jaimeho banáne, Horváthová vtipne poznamenala, že by si za ten čas stihol kúpiť do supermarketu aj druhý. Keď sme konečne dorazili do Štefansdómu, všetci sme sa natlačili na miesto kde vychádzal teplý vzduch zo zeme a bolo nam dobre :). Potom sme šli na obed do Mekáča, ale ja som chcela Suši, lebo vo Viedni ich majú hrozne lacné. Lenže hrozilo, že so španielskou rýchlosťou sa veľmi ďaleko nedostaneme a že zostanem o hlade :D. Navyše učiteľky chceli isť do Starbucks na kafé a my sme museli ísť s nimi. Až na to že oni si pekne obsadili pre seba dva stolíky a inak celý Starbucks bol plný. Keď sme sa ich pýtali, či musíme zostať tak oni len že... Tak si počkáte. No tudle :D Oni si tam budú vysedávať na kafíčku a ja budem o hlade nie? :D Tak sme vybavili španielom aby im dali kafé do termohrnčekov a nechali sme učiteľov nech si vyvaľujú šunky. Keď sme došli na Mariahilfe, nechcala som Amaliu na starosť Laure a šla som si po Suši. veľa sme toho nenakúpili, všetci boli unavení a iba Amália a Bea mali ešte energiu nakupovať a tak ostatní sme si sadli na lavičku, ja som si vychutnala svoj obed a tam sme mrzli. Pomaly sme sa pobrali naspäť, ale učiteľov nikde. Mikrobus tam už bol a nemohol čakať a tak sme poslali španielov dnu, nech nemrznú a nech si dajú jedno kolečko okolo námestia, zakial sa vrátia učitelia. No hlavne že nám prízvukujú aby sme prišli radšej o 5 minút skorej a sami prídu o 10 neskôr. Vodič náško mikrobusu si stihol dať aj 2 kolečká medzitým. Cestou späť sme s Táňou, Saškou a Laurou viedli zaujímavý rozhovor o knihách a anime. Keď sme boli v Bratislave tak sa Lídia pýtala na Elfen Lied, ktorý sme spomínali a zistila som, že toho máme veľa spoločné :D. Večer sme ich ešte vzali do mesta na halušky. Amalia chcela pivo a mladý čašník, ktorý nás obsluhoval, nám omylom chcel priniesť biele vínko a tak sme si povedali, že donesie aj pivo pre Amaliu :D. Neskôr dorazila aj Táňa s Manolom a tak Amalia nepila sama :D. Prišiel dokonca aj Jaime a doteraz presne nevieme odkial prišiela ako vedel kde sme. Jednoducho sa zjavil a bol tam :D. Ževraj si objednal nejaké jedlo, ale nechutilo mu a tak si objednal ďalšie a ani to mu nechutilo :D. Ževraj sa potom pýtal čašníka, či si to nemôže zobrať so sebou a že mu to veľmi chutilo ale že nevládze :D. Potom si pýtal kapučíno bez kávy a nakoniec chcel odkúpiť šálku s logom Slovak Pubu :D. Chudák mladý čašník, ktorý nás obsluhoval bol bezradný a nevedel čo má robiť :D. Ale keď bol za vedúcim, ten mu zakázal predávať šálky :D. Potom zas niekam zmizol a keď sme odchádzali, Amalia bola pekne podnapitá, zrazu vedela aj po anglicky a vykrikovala na celú Obchodnú, že španieli majú čas a nepotrebujú chodiť tak rýchlo, pričom španieli sa znovva držali tak 20 metrov za nami :D. V autobuse otravovala spolusediaceho, že ho rada poznáva a chcela začať spievať. Tvrdila, že keď začne, celý bus bude spievať s ňou. Pri jej hlasnom smiechu niektoré babky začali nadávať. Šťastlivo sme sa dostali domov a tu sa s nami ešte celkom pekne porozprávala po anglicky :D občas jej chvýľu trvalo, kým sa vyjadrila ale šlo jej to super :D.

Espaňa - Prehliadka hradu a obchodov so suvenýrmi

18. february 2012 at 18:59
V utorok sme mali znova napochodovať do školy. Až na to, že cez noc aj ráno tak snežilo, že dokonca aj v Dúbravke bola zápcha, ktora siahala pomaly až k Patrónke. Keď sme s Amaliou šli na bus, snažila som sa jej vysvetliť, že keď v Bratislave sneží, celá doprava je v kýbli :D Myslím, že mi celkom neporozumela. Spolu sme sa predierali snehovými závojmi, hlavne ja s mojimi premokavými čižmami, a keď sme dorazili do triedy, myslela som si, že som prišla zle. V škole mŕtve ticho, v triede kde sme sa mali stretnúť taktiež nikto, len pani profesorka ju práve otvárala. Spýtala som sa, či sme sa mali stretnúť niekde inde, lebo bolo 8:40 a stretnúť sme sa mali o 30 a zistila som, že ešte nikto nedorazil. Tak som sa usadila a začala som sa tváriť, že hľadám v španielskej konverzácii ako sa povie zápcha, ale našla som tam len veľmi praktické vety, ako "vybuchol mi motor". Po chvýli som to vzdala, lebo dorazila Laura. Dnes mali mať prezentáciu Kika, Simona a Saška o vode. Saškina prezentácia bola fajn, ale Simonina aj Kikina boli len pozliepané časti z Wikipédie. Nerozumela som tomu ani ja, nieto ešte naši španieli. Ale obrázky boli pekné :). Potom sme španielov mali odprevadiť na hodiny, aby si mohli pozrieť vyučovanie. Najskôr sme mali ísť na Biológiu s Pipiškovou, kde sme skúmali svoje vlasy a Amalia s Beatroz boli také fascinované svojimi vlasmi pod mikroskopom, že sme takmer nestihli spraviť druhý preparát s cibulou :D Na ďalšiu hodinu sa mali rozdeliť na angličtinu. Jedna skupina šla k Horvátovej a Amalia, Bea a Lidia šli k Fabianovi. Tak sme sa ešte smiali že aspoň budú mať u Fabiána zážitok. A aj mali :D Hneď ako vyšli z učebne, zachytila som Amaliin rozhorčený pohľad, pri ktorom si ťukala po čele a krútila očami. Ževraj sa ich niečo pýtal a keď mu nerozumeli tak sa im smial a smial sa aj na ich španielskom prízvuku :D Obed som si v pondelok zabudla oraziť, čiže som sa len pozerala ako sa Táňa hrabe v jedle. Pôvodne sme mali ísť na Devín, ale myslím, že by to malo katastrofálne následky. Amalia chcela ísť na hrad, tak som sa spýtala učiteľky, či tam nezádeme, a mali sme náhradný program. Znova sme sa odviezli do mesta a hore na hrad trolejbusom, ale bola tam strašná zima, čiže sme vošli dovnútra, otočili sme sa a šli sme naspäť. Naši španieli sa chceli samozrejme odfotiť, najmä Chaime, ktorý si kľakol na múrik pred hradom, pod ktorým bola 10 metrova priekopa, všetci zatajili dych a ja som ho už videla dolámaného na zemi, už som rozmýšľala že či ten pád prežije, no jemu sa nič nestalo na šťastie :D. Keď sa už pofotili zo všetkých uhlov aj sa všeliak na fotke vystriedali, tak sme sa konečne mohli celí zmrznutí pohnúť ďalej. Zavelila som, že ideme do čokoládovne pri Michalskej Bráne, lebo mi mama celý čas hovorí akú tam majú dobrú čokoládu a išli sme :D. Bola to toiž asi najbližšia čokoládovňa a všetkým to bolo zrejme jedno, len aby sa niekde zahriali. Čokoládovňa na korze je malý útulný podnik, so zahmlenými sklami a vôňou čokolády. Čokoláda, ktorú tu predávajú nie je taká obyčajná, ako v čokoládovni na Hlavnom námestí, kde čokoláda chutí ako puding z prášku, ale taká ozajstná. Ako z pravej roztopenej čokolády. Najlepšia je babičkina, kde na podku plávajú kyselkavé maliny. Amalia si objednala normálnu čokoládu so šľahačkou, aj keď nechápem prečo, keď nemá rada čokoládu :D. Nakoniec ešte po tej mojej babičkynej som dostala aj ďalšiu, obyčajnú. Hovorila som si, veď aj tak si to celé zacvakám sama :D, no keď došiel účet, Amalia zrazu vytiahla 50 - evrovku a že platí za nás štyri - mňa, seba, Beu a Lauru, snažila som sa jej to vyhovoriť, že ona je hosť a my platíme, ale bola neodradná a nanútila predavačke svoju 50 evrovku a ja som sa len bezradne pozerala :D. Potom sme prešli ešte 5 obchodov so suvenýrmi a Amalia sa ešte sťažovala že si nestihla všetky poriadne pozrieť, pričom v každom obchode so suvenýrmi majú to isté, presne ako na nákupných uliciach v Chorvátsku :D. Potom nás chcela zobrať Laura do Penati na golf, ale mala len 3 voľné miesta, a tak som poslala Amaliu s Beou a Laurou nech idú bezomňa :D a ja som mala celý večer až so pol 11 pokooj :D. Cestou domov sme sa pekne porozprávali a zistila som, že ano po španielsky znamená zadok a keď sa na to pridá mäkčeť, je z toho rok. "Koľko máš rokov" sa preto dosť podobá na "koľko máš zadkov" :D

Espaňa - Prehliadka Bratislavy

14. february 2012 at 16:30 | reika |  Denníček
Ráno sme museli zavčasu vstávať, aby sme stihli školu. S Amaliou sme sa zásadne ráno veľmi nerozprávali, stalo sa to akýmsi zvykom, keď sme ráno pri raňajkách každá pozerali do svojho taniera a zaryto mlčali. A keď sa aj jedna náhodou pokúsila začať rozhovor, vždy to nejakým záhadným spôsobom skolabovalo :D. Zato večer nám to vždy šlo parádne. Keď sme však ráno dorazili do školy a do triedy, kde sme mali byť celý týždeň, zostala som len obarene stáť a nechápavo som kukala na Amaliu. Len čo dorazila do triedy, začala živo bľabotať po španielsky, čo by nebolo až také divné, keby sa hneď na to nerozplakala. Iba som tam stála a blbo na ňu pozerala, zatiaľ čo 7 španielov ju obklopilo a bezradne sa jej snažilo pomôcť. Dosť znepokojene som rozmýšľala či tam mám medzi nich vtrhnúť a spýtať sa či je v poriadku, ale pravdepodobne by mi aj tak nerozumela. Tak som tam len tak stála a zúfalo pozerala na Sašku, či neporozumela niečo z toho o čom sa rozprávajú. Amalia živo gestikulovala a rozhadzovala rukami. Samozrejme ako prvé ma napadlo, že sa jej u nás nepáči, alebo jej je smutno za domovom, ale španielska učiteľka nám po anglicky vysvetlila, že Amalia plače, lebo nevie po anglicky. Ževraj my (ja a mama) vieme perfektne rozprávať a ona nám nerozumie. Zaujímalo by ma prečo šla na výmenný pobyt z angličtiny keď nevie po anglicky :D Potom sme si boli pozrieť Bilíkovu, pričom sme sa zastavili v klubovni, kam si hneď všetci posadali, mysliac si, že zostávame tam a tak sme ich museli zas všetkých vyhnať a šli sme do riaditeľne, kde im pán Dančík nanútil krowky, dokonca aj do telocvične, ktorú nám dosť neochotne otvorila pani Rezníčková. Keď sme sa vrátili do triedy, úlohou nás, Slovákov bolo predstaviť Slovensko, Bratislavu a našu školu formou prezentácie naším výmenným partnerom. Prvá šla Táňa s prezentáciou o škole, pri ktorej Španieli mierne zaspávali, druhá bola o Bratislave, ktorú mala Laura, táto mala asi 15 minút a bola celkom fajn a ja posledná o Slovensku. Ako naschvál práve pri mne celý program Power Point dva krát spadol a raz dokonca zmrzol celý komp :D Bola som celkom nervózna, aj keď som to veľmi nečakala. Najlepšie bolo, že namiesto obrázku prezidenta zostala len machuľa, takže to vyzeralo dosť podivne. Ale najlepšie to zakončila moja Fujara :D. Nasledovali Španieli a ich prezentácia o Murcii, Španielsku a ich škole. Začínali dvojčatá o Španielsku, no žiarovka v projektore bola už tak rapídne vybytá, že to vyzeralo ako keby ukazovali na prázdnu tabuľu :D Zistila som, že sa strašne teším do Španielska... Všetka tá ich kultúra a temperament :D Druhé boli na rade Amalia s Beatriz, ktoré mali prezentáciu o Murcii. Len čo ju zapli a začali rozprávať, sama preskakovala v polke vety na ďalšiu stranu, polovica ludí sa k nim nahrnula a snažila sa to opraviť, ale najlepšie bolo, že tej prezentácii nikto neporozumel, lebo slovíčka si zrejme našli niekde na google translate a veľmi sa do textu nehodili :D. Posledná prezentácia stála za to :D Bolo to asi 30 sekundové video s 5 obrátkami Gymnázia Murcia a autormi boli Manolo a Suzanne. Manolo najviac zabil, keď na začiatku povedal: Please, read the sentence., sadli si a vychutnávali si svoje dielo :D. Vzali sme ich na obed a po kratších nedorozumeniach sme vypítali u naších milích pani kuchárkach vodu, lebo nechceli mlieko. Obed bol ako vždy eňo ňuňo: Špagety s hríbovo-syrovou omáčkou. Znie to celkom fajn, až na to, že skutočnosť sa od názvu ďaleko odlišuje :D. Znechutene som sa dívala na tanier so špagetami poliatými niečím, čo chutilo ako mlieko zriedené s vodou a dokonca som zo špagiet vyhrabala aj jeden hríbik s priemerom pol centimetra štvorcového. Španieli sa toho poväčšine ani nedotkli, zato my sme už zvyknutí na pochutiny našej školskej jedálne a tak sme sa v tom aspoň trocha pohrabali :D. Po obede Španieli vybrakovali školský bufet a hurá do mesta na prehliadku! Až na to, že vonku mohlo byť tak -15 stupňov :D. Cestou na zastávku sme preberali s ostatnými babami či kúpiť zľavnené alebo normálne lístky, lebo ževraj cudzinci musia platiť plnú sumu. Ja som bola zástancom toho, že za každú cestu tam a každú cestu späť z mesta nebudem platiť 90 centov a tak som v buse cvakla zľavnený lístok a v hlave mi akurát prebehlo Bitch please! veď revízora som aj tak nestretla vyše roka :D. Skúste hádať čo sa stalo. Asi 3 zástavky ďalej sa zrazu ozvalo "Kontrola cestovných lístkov!" všetky pohľady na mňa, ja som zamrela, div som sa nepošťala od strachu, že teraz budem za ňu platiť 50 evri, v očiach smrť, drala som sa cez všetky nadávajúce babky celým busom až k Amálii, ktorá sa nevinne rozprávala s Jaimem a netušila... Vytiahla som skrčený lístok a modlila som sa ani neviem za čo. Keď bol pri mne revízor úplne som zabudla, že aj ja mám mať lístok a rýchlo som vyťahovala ISC. Priamo predomnou keď revízor počul že sú tam španieli, a pítal si ticket namieto lístka, mu Amalia podala svoj zľavnený lístok, on sa naňho pozrel, potom jej ho vrátil a vzal si moj ISC, vrátil mi ho a predieral sa ďalej. Chvýľu som blbo pozerala a Amalia s podozrením pozerala na mňa a až keď som sa presvedčila, že revízor sa ďalej prediera cez nadávajúce babky, mi tak odľahlo ako ešte nikdy. Zasa som sa predrala naspäť k našim slovákom a výťazoslávnym a tak trošku aj Fuck Yeah pohľadom som im odpovedala že je to v pohode, keď sa ma pýtali ako to dopadlo. Trošku možno aj sklamané z toho, že to tak dopadlo odpovedali... "zbytočne vyhodených 30 centov!" :D Vonku bolo brutálne zima a viac krát sme preberali s ostatnými, či španieli náhodou nefungujú na tepelný pohon, lebo čím bolo vonku chladnejšie, tým pomalšou rýchlosťou sa pohybovali. My slováci celý premrznutý na čele sprievodu, normálnou zrýchlenou chôdzou a uplne na najzadnejšom konci tak kilometer za nami sa vliekla Amalia a Bea. Ponáhľali sme sa, lebo na nás čakala sprievodkyňa no a španieli né aby sa trochu pohli, ale oni sa ešte fotili pri každej lampe, pri každej soche, ani netušili kto na nej bol vyobrazený, fotili sa s obchodom so suvenírmi, pričom učitelky boli úplne v predu a poháňali nás so španielmi aby sme šli rýchlejšie, ale nie! Oni ešte musia zaliezť do Suvenírov a najlepší bol matikár Jaime, ktorého sme z tých suvenírov museli doslova vytiahnuť :D. Keď sme konečne dorazili k sprievodkyňi, boli sme totálne premrznutí a nikam sa nám nechcelo ísť, Samozrejme, že učiteľky sa šli zahriať do nejakej kaviarničky, ale my sme museli zostať so svojimi španielmi. Prehliadka bola ešte o to dlhšia, že španieli šli zápornou rýchloťou. Dokonca už aj Jaime to vzdal a na hlavnom námestí zrazu začal utekať preč. Všetci sme naňho iba pozerali a nechápali sme :D. Dobehol do prvého obchodu a zpoza sklenených dverí nám kýval a vysmieval sa nám :D. Keď sme konečne dorazili do dómu sv. Martina, kde sme sa trochu zohriali, a dorazili aj učiteľky, tak sme sa dohodli, že ich vezmeme niekam do tepla a tak nám bolo zima, že sme do tej kaviarničky už bežali :D. Bolo tam príjemné prostredie a dvojčatá znova zabávali celú našu skupinku. Potom sme sa mali postupne presunúť na večeru do reštaurácie v prístave menom Danubius, čo bola kurevsky drahá reštaurácia, čo sme poznali už iba podľa toho, že tam nikto nebol a že odtial bol krásny výhľad na Dunaj. Môžem sa pochváliť, že som si nevedomky objednala najlacnejšie jedlo - encián s brusnicovou omáčkou a americkými zemiakmi, zato to isté sa nedalo povedať o Amálii, za ktorrú som musela zacvakať 8 eur. Dokopy ešte aj s pitím 17. Taktiež tu bola príjemná atmosféra a dohodli sme sa, že ich vezmeme do Eurovei na nákupy. Amalia však nakúpila už deň predtým, ale aj tak jej to neprekážalo. Čo však bolo najlepšie, bolo to, že začalo snežiť. Španieli sa tešili ako malé deti a tým pádom to vyplývalo aj na ich rýchlosť, ktorá sa na počudovanie ešte dvojnásobne zmenšila, a tak sme ich počkali dnu v teplúčku. Dali sme im rozchod hodinu a šli sme si sadnúť na ďalšiu kávu. S Laurou som ešte pobehala niekoľko obchodov beznádejne hľadajúc vhodné zimné čižmy. Večšina ľudí musela ísť po hodine domov, ale my s Laurou sme im nechali ešte hodinu výbeh a keď sme sa vrátili našli sme ich sedieť na zemi v strede Eurovi, pričom všetci ľudia sa nich dívali a ja som sa mienila pôvodne tváriť že ich nepoznám. Prišiel po nás Laurin otec na veľkom BMW džípe takže sme boli do 8 doma a mala som konečne pokoj :D.

Espaňa - Shopping!!

12. february 2012 at 19:04 | reika
2. nedeľa
Ráno sme sa zobudili o ôsmej, aby sme zistili, čo budeme celý deň robiť, no dozvedela som sa, že Lidia ochorela a leží doma v posteli s horúčkami. Výborne, takže Saška odpadla a program ktorý sme si prichistali (sánkovanie na kolibe) sme mohli tiež zahodiť, lebo predpoveď počasia na snehovú búrku sa nejako nekonala. Nenapadlo ma nič iné, ako ísť na nákupy a mama tvrdila, že eurovea je krásny reprezentatívny šop center. Navyše, kamarátka Lucia ktorá vie po španielsky sa s ňou chcela stretnúť, tak som sa rozhodla, že by bolo divné chodiť s Amaliou po Euroveii a celý čas mlčať :D Tak som sa dohodli o 14:00 pred Euroveou. Takže som kludne mohla spať do obeda. Netušila som, čo s ňou budem robiť do druhej a tak som ju šla vyvenčiť spolu s Alexom. Zistili sme, že je strašná kosa a tak sme boli vonku 5 minút a vrátili sme sa domov. Napadlo ma, že si pozrieme film, aby sa nenudila, no mama chcela aby som jej pomohla s obedom, a tak som ju posadila za telku a zapla jej Mrs and Mss Smith po anglicky, z čoho pohľa mňa rozumela tak maximálne ten názov a šla som pomáhať mame. Keď bol obed hotový a keď sme ju zavolali, zase začali stresy, lebo babka chytila hysterický záchvat, že vychladne polievka a mama po mne syčala aby som ju zas šla zavolať (nechcela kričať aby si o nás Amalia nemyslela nič zlé :D) ale jej neskončil film a tak kukala dalej :D Keď sme konečne začali jesť (lososa so zemiakmi) vzala si najväčší kúsok a než som ja stihla zjesť polovičku ona sa už nudila s prázdnym tanierom a pokukávala po mne :D Asi jej chutilo. A tak sme sa poobede vybrali do Eurovei. Luciu som nevedela nájsť a až neskôr som sa dozvedela, že hlavný vchod pri ktorom sme sa mali stretnúť je z boku a nie z predu :D. Keď sme došli k informačnej tabuli, jediné, čo z nej pochopila bolo H&M, jej najobľúbenejší shop a tam sme sa aj vybrali. Stretli sme tam Luciu, ktorá práve došla a keď začala na Amaliu rozpravať po španielsky Amalia zopäla ruky a ďakovala bohu :D. Zašli sme do kaviarne, ale konverzácia sa dosť zadrhávala, lebo Lucia Amalii moc nerozumela a tak sme sa len na seba blbo usmievali :D. No proste sranda. Potom sme pobehali všetky obchody v Eurovei. Za tú dobu sme toho moc nenarozprávali, lebo my sme nerozumeli jej a ona nám a tak sme sa oddali nakupovaniu. Amalia nakúpila 5 plných tašiek oblečenia a tvrdila že to u nás je oveľa lacnejšie ako u nich (aspoň sa domnievame že to tvrdila) Ja som moc nemala chuť nakupovať a tak som si kúila len šatku, ktorú mali v lete za 20 eur, teraz ju mali za 12 a v skutočnosti som platila len 7. Pobrali sme sa teda domov a ďalšia kamoška chcela príjsť na večeru a pokecať si s Amaliou. Mama ma znova zapriahla do roboty - varili sme bryndzové halušky - a Amalia bola taká zlatá, že sa prišla pozrieť a spýtať, či nechceme pomôcť :). Dali sme jej ochutnať bryndzu a tak jej to chutilo, že ju vyjedala zo sáčku lyžičkou :DNevedela som či sa len nesnaží byť slušná, ale nechala som jej celý sáčok aj s trochou bryndze, nech si dá do nosa :D. Fajn že jej všetky jedlá chutia, okrem čokolády. Mám podozrenie, že drží diétu, lebo ukazovala na jedlo potom na brucho a potom akože "nie" a potom zas na banán.. Ale môže to znamenať aj milión iných vecí. Keď kamarátka dorazila, tieš jej veľmi nerozumela, ale trochu sme ju vyspovedali. Má dvoch psov, jedneho dalmatínca a jedného malého kríženca (one big and one esmall - túto frázu zopakoval za týždeň asi 20 x a to vždy keď sa jej niekto pýtal, či má spa. Španieli dávajú všade pred s na začiatku slova e - napríklad Espaňol a tak aj esmall). Jej mama pracovala 2 roky v Londýne, takže chvalabohu tam nejako prežijem. Ako výstižne poznamenala kamarátka - stačí sa naučiť základné španielske slová ako "pomóc" alebo "umieram". Má tri sestry, ale nepochopila som, či žije s nimi alebo nie :D Nakoniec sa kamarátka musela pohrať na mojom novom SAMSUNGu a Amalia si šla čítať módny časopis. Nakoniec sme šli s Alexom odprevadiť kamošku, znova sme len obišli barák a bežali dnu, lebo vonku bola zima jak v Rusku. Amalia teda šla spať a ja som si vydýchla a zostala do 10 na kompe.

Ďalší diel: Prehliadka Bratislavy

Espaňa - Zmetok na letisku

11. february 2012 at 18:17 | reika |  Denníček
1. sobota - Zmetok na letisku
Rozhodla som sa napísať tento článok o výmennom pobyte so Španielskom, lebo predošlé pobyty si pametám len hmlisto :D Takže všetko to začalo v sobotu. Celý deň som samozrejme upratovala a leštila zrkadlá, dlášku, utierala prach a podobne, lebo u nás sa väčšinou upratuje len keď má prísť návšteva. Samozrejme aj môj stôl ktorý bol dokonale vydrhnutý a uprataný ku koncu týždňa vyzeral akoby som vyhádzala všetky veci z políc, na rozdiel od soboty, keď by ste na ňom nenašli jediný chlp navyše :D. Hostia mali príjsť o 18:45 na Viedenské letisko a my, domáci sme ich mali privítať a odviezť domov. O 18:00 prišiel Saškin otec na naše parkovisko pred domom a vybrali sme sa na cestu. Cestu mi spríjemnil Nightwish a musím povedať, že stres som chytila až keď sme dorazili do deninky blízko letiska. V areáli sme trocha zablúdili (trocha že dosť :D), prvý vjazd bol zarampovaný, druhý viedol k Bille, tretí bol objazd a tak sme si spravili 2 kolečká okolo billboardu SAMSUNG :D. Keď sme nejakým zázrakom natrafili na správnu cestu, no zabočili sme na odlety namiesto príletov. Tu nás Saškin otec vyhodil a vybrali sme sa hľadať ostatných. Musím uznať, že Viedenské letisko je velké asi ako celá Bratislava :D Tisícky obchodov, parkovacích domov a budov :D Nakoniec sme našli prílety a tu aj celú kolóniu ľudí z Bilíkovej, na čele s naším pánom riaditeľom držiacim nápis Gymnasium Bilikova v ovisnutej ruke a živo konverzujúcim s učiteľmi. Začali sme živo stresovať s ostatnými účastníkmi Comeniusa a asi okolo 19:15 sa vynorili z veľkých dvojkrídlových dverí Španieli na čele s potmavšou učiteľkou Noeliou a šialeným matikárom Jaimem :D Nastal zmätok, lebo naši hladali svojich španielov, niektorý ich spoznali hneď, niektorý nie, no ja keď som zbadala Amaliu tak som vedela že to je ona, aj keď som pre istotu pozerala po ostatných, či nie je Amalia náhodou niekto iný :D. Prvý dojem zo španielov: Preboha oni majú 16? :D Dvojčatá, z ktorých jedna mala byť pôvodne moja španielka, mali tak 155 cm, ale najnižšia bola Suzanne, ktorá vyzerala na 9 rokov a mohla mať 145 centi? :D Jej boyfriend Manolo, bol z nich najvyšší, približne taký ako ja :D No fajn :D Ale Amalia bola tak akurát, o niečo nižšia odomňa a najvyššia z dievčat. Amalia ma objala a dala mi pusy na líca :D Neskôr nám španieli vysvetlili, že v Španielsku sa to tak robí, keď stretnete niekoho nového. Už aj Saškin otec nás našiel a spolu sme sa vybrali bludiskom Viedenského letiska. Pri snahe nadviazať konverzáciu som sa spýtala aká bola cesta a potvrdili sa moje obavy, že Amaliine "Spracheigenschaften" sú na kriticky nízkej úrovni, lebo najskôr mi nerozumela, ale potom mi rukami nohami vysvetlila, že cesta bola veľmi únavná. Cestou späť som zistila, že Saškina španielka Lidia - jedna z dvojičiek vie quite good po anglicky, akurát s prízvukom, pri ktorom si človek nie je istý, či rozpráva po španielsky alebo po anglicky :D Musím taktiež poznamenať, že Lidia mi na prvý pohľad vôbec neprišla sympatická. Skôr taká panovačná a rozkazovačná, aj keď bola nízkeho vzrastu. Ale počas týždňa som si Lídiu aj s Máriu jej dvojičkou veľmi obľúbila. Sú to dve síce malé, ale milé osôbky, ktoré sa radi smejú na trápnych vtipocha dokážu pol hodinu rozprávať a baviť všetkých ostatných. Radi sa porozprávajú s kýmkoľvek, sú úprimné so zmyslom pre humor ale sú aj veľmi rozumné a vyspelé. Musím povedať, že mi bude za nimi skutočne smutno :). Keď sme vystúpili z auta, Amalia pochopila, čo som tým myslela, že je u nás zima :D Ona si v pohode došla v legínkach a tenučkej bundičke :D Napriek tomu, že po anglicky vie biedne je fakt veľmi milá. Je to síce dosť "disco dico party party" typ, čo rád chlastá a fajčí, ale doniesla nám darčeky - tuniaka v olivovom oleji, olivový olej :D, magnetku s topánkou, ktorú mama hneď na druhý deň stihla zničiť :D a záložky so španielskymi krojmi. Nechali sme ju už teda na pokoji a išli spať :)

Ďalší diel: Shopping!!