Musím sa znova prihlásiť, aj keď som nečakala že budem ešte niekedy písať článok tohoto typu... Ale tento krát je to možno o niečom inom... Preboha načo sa ja vôbec trápim? Je mi to už jedno, lebo keby nebolo tak asi zošaliem. Myslela som, že odkedy chodím do novej triedy, všetko bude lepšie. Až doteraz. Možno je to len momentálny pocit, ale teraz si najviac želám byť niekde ďaleko od všetkého alebo proste len byť niekym iným. Prečo je to vôbec dobolené aby mi jeden človek zničil život? A ostatní sa s radosťou pripoja aby mi to ešte prikrášlili? Ako môže niekto pozerať telenovely alebo variť, keď ja mám takéto problémy? Prečo je to také nespravodlivé? Prečo musím trpieť za niečo, čo zvrzali iní? A prečo, keď mi je najhoršie mi ešte ďalšiu ranu? Načo dokelu žijem? Keby som sa tak mohla premiestniť a nechať všetky problémy za mnou... Áno ešte viac ma trápte a nezabudnite mi nasypať ešte trochu soli do rán... Mne to už je fakt jedno... Keď niekto bude mať niečo namna, je mi to jedno. Kričte na mna, ziapte po mne, aj sa roztrhnite keď sa vám bude chcieť. Mne je to už jedno... Veď načo sa starám, keď som už aj tak mŕtva... Snažím sa ako vôl, ale už je s tým koniec, lebo to nemá zmysel... Ale aspoň viem komu mám veriť a komu nie... Vždy som to vedela ale bola som hlúpa. Ako vždy...
